Meditácia & mystikaBlog

Na brehu rieky žil jeden svätec. Väčšinu času bol ponorený hlboko v meditácii. Ľudia k nemu často prichádzali – niektorí len ticho meditovali alebo sa modlili, iní prichádzali s množstvom otázok. Svätec zvyčajne na otázky neodpovedal. Niekedy však predsa len prehovoril – a vtedy odpovedal hlboko a podrobne.

Jeden mladý muž ho dlhší čas pozoroval a premýšľal, prečo je raz tichý a inokedy odpovedá. Rozmýšľal, na čo by sa ho mohol opýtať, až napokon dospel k otázke, ktorá sa mu zdala najdôležitejšia: „Ako je možné dosiahnuť osvietenie a Boha?“ Veril, že práve táto otázka je dostatočne hlboká, aby na ňu svätec odpovedal.
Foto © Pavol Malenký I Marion Daghan-Malenky I Skúsenosti

Meditácia sa odporúča aj v mnohých bojových športoch, pretože sa ukázalo, že na optimálnu reakciu v boji je veľmi dôležitý stav bez myšlienok. Keď je naše vedomie neustále zahltené rôznymi myšlienkami, obavami a strachmi, nedokážeme konať a reagovať dostatočne rýchlo ani správne.

V bojovom umení sa hovorí, že naše vedomie je ako hladina vody, na ktorej sa odráža celé okolie. Keď je hladina rozbúrená, obraz reality sa skresľuje. Keď je pokojná, všetko vidíme jasnejšie. Naše myšlienky sú ako vlny na hladine vody. Čím sú vlny rozbúrenejšie, tým rozmazanejší je odraz reality. Naopak, len vtedy, keď je hladina pokojná a bez vĺn, môže sa na nej jasne odrážať okolité prostredie.
Foto © Pavol Malenký I Marion Daghan-Malenky I Skúsenosti

Možno ste už počuli o kameni mudrcov alebo kameni nesmrteľnosti. Hovorí sa, že veľkí mágovia ako Merlin, Ježiš alebo Budha dokázali tieto kamene oživiť a každý, kto takýto kameň vlastnil, bol nesmrteľný. Napriek tomu aj oni napokon zomreli. Vedeli však, že ako anjeli, ako duše prišli na tento svet s určitou úlohou – a že skutočná smrť neexistuje. Preto bolo pre Merlina, Ježiša aj Budhu prirodzené opustiť jedno telo a znovu sa narodiť v inom. Merlin, ktorý bol jedným z vlastníkov kameňa nesmrteľnosti, vedel, že jeho úloha bola splnená. A keď chcel zomrieť, odložil svoj kameň na pláži v Anglicku.

Merlin povedal svojim žiakom o kameni nesmrteľnosti. Na prvý pohľad vyzeral úplne obyčajne, no bol nezvyčajne teplý. Práve podľa toho ho mohli spoznať.
Foto © Pavol Malenký I Marion Daghan-Malenky I Skúsenosti

Už ste niekedy počuli, ako sa krotia slony? Keď sú voľne žijúce slony chytené, priviažu ich k mohutným stromom silnými reťazami. Slony sú hlboko spojené s prírodou a prirodzene túžia po slobode. Zo všetkých síl sa snažia vyslobodiť, no často neúspešne. Niektoré sa vyčerpajú až natoľko, že zomrú. Ostatné slony sú svedkami tohto tragického osudu a zároveň samy opakovane zažívajú, že sa nedokážu oslobodiť. A vtedy sa v ich mysli niečo zlomí… Od tej chvíle sa už prestanú pokúšať utiecť!

Neskôr ich už môžete priviazať aj tenkým lanom. Fyzicky by sa mohli ľahko vyslobodiť, no už to neurobia. Ich vôľa je zlomená a vnútorne prijali presvedčenie, že útek nie je možný. Nie preto, že by nemali silu, ale preto, že uverili vlastnej bezmocnosti.
Foto © Pavol Malenký, Marion Daghan-Malenky, Daghan-Malenky GmbH Foto © istockphoto.com / pmalenky / lara_zanarini

V budhizme sa hovorí: Nepozeraj sa na ženu. Ak sa na ňu musíš pozrieť, nehovor s ňou. Ak s ňou potrebuješ hovoriť, nedotýkaj sa jej.

Dvaja mnísi sa ponáhľali do kláštora. Keď prišli k rieke, zistili, že povodeň odplavila most. Hľadali miesto, kde by ju mohli bezpečne prekročiť, no prechod bol nebezpečný. Na brehu stála aj žena, ktorá sa bála prejsť na druhú stranu. Starší mních sa na ňu ani nepozrel a rieku prekročil. Mladší mních sa s ňou krátko porozprával, vzal ju do náručia a pomohol jej prejsť cez rieku… Potom obaja pokračovali ďalej mlčky.

Krátko pred kláštorom starší mních zrazu povedal: „Uvedomuješ si, že si nekonal správne? Nesmieš sa so ženou rozprávať ani sa jej dotýkať. Tým si sa stal nečistým.“ Mladší mních sa na neho prekvapene pozrel a odpovedal: „Ja som tú ženu zanechal na brehu. Ty ju ešte stále nesieš?“
Foto © Pavol Malenký I Marion Daghan-Malenky I Skúsenosti

Tu sú dva dôležité príbehy na tému prekračovania hraníc. Veľa ľudí svoje hranice prekračuje, no mnohí sa o to ani nepokúsia. Nie preto, že by to nebolo možné, ale preto, že uverili, že to nejde. Už v detstve nám boli nastavované hranice – rodičia nám hovorili, čo smieme a čo nesmieme. Niekedy je však dôležité určité hranice prekročiť, aby sme si rozšírili vlastné obzory.

Prvý príbeh je o opiciach. Do veľkej klietky, v ktorej žilo 20 opíc, umiestnili rebrík. Na jeho konci viseli banány. Háčik bol v tom, že keď sa čo i len jedna opica dotkla banánov alebo ich chcela zjesť, všetky opice boli postriekané studenou vodou.
Foto © Pavol Malenký, Marion Daghan-Malenky, Daghan-Malenky GmbH Foto © istockphoto.com / pmalenky / ferrantraite

Tento príbeh hovorí, že nejde len o to, čo sa nám stalo, ale predovšetkým o to, ako to vnímame a čo s tým urobíme.

Je o jednom vedcovi z Ameriky, ktorý sa zaoberal špeciálnymi prípadmi vrážd. Pri jednom prípade sa snažil pochopiť, prečo sa z daného človeka stal vrah. Rozprával sa preto s väzňom, ktorý spáchal niekoľko vrážd. Väzeň mu opisoval svoje detstvo – mama mu zomrela veľmi skoro, otec bol takmer stále opitý a často ho bil. Neskôr začal brať drogy a vedcovi povedal: „S takou minulosťou som sa ani nemohol stať ničím iným.“
Foto © Pavol Malenký, Marion Daghan-Malenky, Daghan-Malenky GmbH Foto © istockphoto.com / pmalenky / Fertnig