Čas. Ako rýchlo beží. Iba nedávno som sa vrátila z kúpeľov Dudince, kde som strávila celé štyri týždne v plnej starostlivosti kúpeľníkov. Ó bolo to naozaj úžasné! Všetkým tým ľuďom, čo sa o nás – kúpeľných hostí starali, som neustále ďakovala a užívala si pobyt plnými dúškami. Procedúry, ranné vstávanie, pitie dudinskej liečivej vody, stravovanie, i popoludňajšiu prechádzku. Každý, každučký deň, či pršalo, alebo svietilo slnko. Bolo to jedno. Príležitosť bolo jednoducho treba využiť. Okolie bolo ako stvorené pre nenáročné prechádzky po mierne zvlnenom teréne. Chodníček viedol parkom a priľahlým lesíkom. A okruh sa dal spraviť s návratom cez sídlisko.

Tu niekde v tom čase sa ma naša dcéra opýtala, čo by som chcela ako vianočný darček. Hm. Z princípu nemám rada tieto otázky, pretože cítim, že všetky moje potreby sú zázračne napĺňané každý, každučký deň. Nemusím sa starať, jednoducho si len pomyslím a mám. Čo tu ešte riešiť?! Načo vianočný darček? No, otázka však odznela a opytovateľka čakala na moje vyjadrenie. Dala som si čas na rozmyslenie…

Najprv nič. Žiadna „vec" ma nenapadala. Si hovorím: „Si normálna? Koľkí by si povymýšľali „takové-či makové", a ty NIČ?!" Chvíľu bolo ticho, a potom sa vynoril obrys. Spomenula som si na Alicu, ktorá mi pred nedávnom spomínala, že sa zapísala na kurz hormonálnej jogy.

Hodnotila to veľmi pozitívne, lebo jej stuhnuté telo sa postupne uvoľňovalo a namiesto nekonečnej únavy konečne cítila prílev vnútornej sily. Potom som si spomenula na článok o hormonálnej joge, uverejnený vo VITALITE č. 12/2017. Tak som si to vygúglila. Natrafila som na http://www.hormonyoga.sk/. Vždy sa v takých prípadoch nechávam viesť „osudom" a poslala link našej dcére. A ona povedala: „Dobre, ďakujem, zariadim to." A veci sa začali diať…

Došli Vianoce, dostala som darčekový poukaz, potešila som sa. 🙂 Trošku ma zarazilo, že to bol len obrázok bez príslušného textu. Ale neriešila som to v tej vianočnej nálade. Neskôr som sa obrátila na dcéru s otázkou, kedy vlastne má kurz začiatok a kde sa treba ozvať. Usmiala sa, že nevie, lebo všetky informácie sa jej stratili, ale pohľadá. Čoskoro som dostala kontakt priamo na Mirku Mahimu Bartošovú, lektorku hormonálnej jogy. Nasledoval krátky rozhovor a odporučenie prihlásiť sa cez webstránku. Termínovo to vychádzalo až na február. Vyberala som najschodnejšie riešenie pre seba vzhľadom na cestovanie do Bratislavy, pretože mám aj svoje cvičenia tai-či, ktoré vôbec nechcem opustiť.

Nakoniec som vybrala utorky, lebo ponuka bola na 17-tu hodinu a vôbec žiadna kolízia s dopravou a pondelňajšími tai-či cvičeniami. Prihlásila som sa teda na utorok 19.2.2019. 🙂 Skvelé – žiadne prerušenie tai-či, pekne si absolvujem svoj trojtýždenný kurz hormonálnej jogy. Chyba lávky! Zakrátko na to prišiel mejl od Mirky, že: „Milé žienky, veľmi sa ospravedlňujem, ale bohužiaľ sa v Kukučke omylom na náš termín kurzu hormonálnej jogy dala aj iná akcia a tak nás prehodili na pondelok od 17:00-19:00. Čiže kurz začína 11.2., následne je 18.2. a 25.2.2019.
Dúfam, že Vám táto zmena dovolí zúčastniť sa kurzu. Ak by ste s tým mali problém, nájdeme buď iný termín, alebo Vám samozrejme vrátim platbu.“

Nie som z tých, ktorí sa upínajú bytostne na jednu vec! Tak som sa rozhodla, že nebudem komplikovať Mirke život a odpísala som jej: „Milá Mirka! Ďakujem za Váš oznam. Akceptujem zmenu termínu kurzu hormogálnej jogy, a napriek istému kolidovaniu s iným mojim cvičením, sa zúčastním v uvedenom novom - pondelňajšom čase.“
A stala som sa účastníčkou pondelňajšieho kurzu, ktorý začínal 11.2.2019.

Nastal deň D. Jasné, že som chcela prísť načas a naladiť sa na tú správnu vlnu. Už od rána som sa tešila. Všetko som si nastavila, aby som mohla vyraziť z domu načas a využiť čas voľnejšej cestnej dopravy. S malou predohrou so Sárou – dcérinou sučkou – všetko išlo a klapalo ako hodinky. Na miesto som prišla s polhodinovým predstihom. Takže som ešte chvíľku počkala a napokon som išla na miesto konania. KUKUČKA – tak sa volá centrum pre voľný čas na Kukučínovej ulici, kde má Mirka Bartošová priestor na cvičenie.

Pretože to bola úvodná hodina, bola aj prezentácia – už o 16:45 hod. Mirka už čakala v cvičebni a boli tam už dve účastníčky. S úsmevom ma poslala do šatne sa prezliecť. Keď som sa vrátila, odovzdala som jej vyplnený dotazník a podpísaný súhlas o spracovávaní osobných údajov. Spýtala sa ma len, či mám po operácii nejaké obmedzenia. „Nie.“, znela moja odpoveď.

Vybrala som si miesto pri tých dvoch paniach, aby to malo dáku postupnosť. Keď prídu ďalšie, môžu sa posadiť ku mne, alebo na tú stranu, kde sedela Mirka – oproti mne. Ja som si teda sadla klasicky ako to zvyknem robiť – čo najbližšie k zdroju. 🙂

Postupne prichádzali ďalšie a ďalšie účastníčky, a keď sme boli všetky, Mirka začala. Pozdravila sa a privítala nás všetky. Navrhla hneď na začiatku tykanie, čo vytvára istú dôveru medzi ľuďmi, a o to ide tiež. Začali sme s predstavením sa, kto sme, čo robíme a čo nás priviedlo na tento kurz. Zišlo sa nás pekné číslo 13. A aj rôzne dôvody, pre ktoré sme prišli. 5 žien v primeranom veku prišlo kvôli túžbe mať dieťatko. 5 v trošku vyššom veku priviedli rôzne zdravotné problémy. 3 z nás už v zrelšom veku túžia sa udržať v dobrej kondícii čo najdlhšie to je možné.

Potom sme sa už dali do diela. 🙂 Mirka povysvetľovala vždy čo a ako, a hneď sme aj opakovali, čo bolo treba. Bolo to hlavne o dýchaní. Jasné, veď správny dych je to najdôležitejšie pre každého človeka. Zvláštny výraz na plný jogínsky dych – bastrika.

Ten nás potom sprevádzal v každom ďalšom kroku. Nasledovali bandhy. Tri. Mulabhanda – koreňový zámok, uddiyana bandha – brušné vákuum a džaladhara bandha – krčná bandha. Všetko veľmi dôležité, lebo sú základom pre ostatné cviky.

Nasledoval nácvik udžay dych, ktorý aktivuje štítnu žľazu. Tu sa Mirka viac zastavila, a venovala pozornosť tomu, čo sa bude diať. Vplyvom tohoto hlasového cvičenia sa štítna žľaza zaktivuje a tie účastníčky, ktoré berú lieky na štítnu žľazu potrebujú sledovať ako žľaza reaguje a v súlade s tým postupne meniť dávkovanie. Nebrať to na ľahkú váhu. Vo vlastnom záujme.

Napokon sme sa venovali už naozajstnej práci – cirkulácii energie.
Tak čas prebehol veľmi rýchlo a bol koniec prvej časti kurzu. Mirka sľúbila, že nám pošle nejaké pokyny k cvičeniu do mejlu. Aj tak spravila. A bolo to veľmi užitočné.

Mirkin mejl došiel práve včas. Vtedy, keď som sa pokúšala doma cvičiť a loviť z pamäti, čo tam zostalo. Pípol mi mobil a ja som zistila, že píše Mirka s odporučením ako a koľko toho vlastne cvičiť. Dokonalé!

Snažím sa cvičiť každý deň, ako je to odporučené v cvičebnom manuáli. Musím povedať, že mám zatiaľ problém zahrnúť to do denného režimu vzhľadom na čas. Nájsť tomu to primerané miesto, a zdá sa mi to najvhodnejšie vo večernom čase. Som zvedavá, ako sa s tým „popasovali" ostatné žienky.

Prišiel opäť pondelok a s ním nové stretnutie po týždni. Prišli sme všetky – 15 účastníčok. Veľa sme nehovorili a išli sme k veci. Cvičili sme. Mirka ukázala – vysvetlila a potom sme boli na rade my. Išlo to vcelku dobre a Mirka čo-to upravovala pre niektoré z nás. Isté cviky nemožno robiť paušálne. Sama spomenula, ako začínala. Niekoľko rokov cvičila jogu a potom sa dopočula o Hormonálnej joge Dinah Rodriguez. Tak si zohnala video a začala cvičiť sama doma. Potom ju napadlo, ísť predsa len na cvičenie s inštruktorom. A ouki ouki. Až vtedy zistila, ako dôležité je nechať si vysvetliť a potom následne cvičiť ako sa má. Tiež spomenula, ako to je s nabudenými hormónami, že sa môžu začať „diať" veci. Proste organizmus je na začiatku nového procesu a ako to všetko bude „tráviť" – to nevedno. A veru, už sa aj deje. To, čo som si myslela, že mám za sebou sa znovu „vynorilo" v celej svojej veľkosti a nahote. Uff! Podľa Mirkiných odporúčaní som vypúšťala všetky emócie. To treba dodržať!

Nastal však malý blok. Mirka sľúbila audionahrávku, ktorú pošle nasledujúci deň. V utorok po krásnom pondelňajšom večere nebol až taký ružový. Telíčko sa ozývalo nevšednými pocitmi. Bolo mi jasné, že dnes sa cvičiť nebude. Aj som si povedala, počkám na nahrávku od Mirky a potom sa do toho dám. Nahrávka nedošla.

V stredu ráno som zavolala Mirke, či náhodou nezabudla. Asi áno. Nahrávka prišla potom popoludní. Ale včera bola streda = plávanie. Takže opäť žiadne jogové cvičenia, lebo bolo na ten deň dosť. Začala som však kombinovať v hlave, kedy cvičiť. Kedy?! Nuž, ráno cvičím fyzioterapeutické cviky – vtedy nie. Potom denný režim a najprv ma napadlo, že popoludní si zacvičím. Ale nie. Po jedle som zistila, že s plným bruchom to nedám. Potom opäť popoludňajšie aktivity – nezlučujúce sa s jogovým cvičením. Tak už zostáva len čas pred večerou. Verím, že to dám!

Aj som to tak spravila, ako som myslela. V nasledujúci deň pred večerou. Nahrávku som si pustila na počítači a začala som cvičiť. Zvuk som dala na najsilnejšie, ale aj tak sa nedalo skoro nič rozoznať, čo Mirka na nahrávke hovorila. Cvičila som tak dobre, ako som vedela, ale bol z toho len chaos. Zmätok v hlave, a ani som si poriadne nevedela pripomenúť na ten štvrtý deň, čo sme v pondelok vlastne cvičili. Čisté zúfalstvo ma pochytilo. Mala som pocit vlastnej nešikovnosti, navyše sa mi na Mirkinu adresu vynárali nelichotivé myšlienky. V zmysle „rýchlokurzu geniality“. Na druhý deň ma bolel celý človek a nemala som chuť riešiť žiadne cvičenie. Povedala som si, že to nechám odležať a čas ukáže.

A ukázal. Prišiel tretí pondelok a ja som prišla do Kukučky. Boli jarné prázdniny. Tamojšia škôlka bola zavretá, a pred vchodovými dverami sa zbieral hlúčik frekventantiek. Nik neotváral. Ani z Kukučky, ani zo škôlky. Nakoniec jedna z čakateliek mala spásonosný nápad. Zazvonila na tretí zvonček – dákej inej firmy, pôsobiacej v budove. A? Dvere sa otvorili, my sme mohli vojsť a pripraviť sa na tretiu hodnu.

Bolo nás o pár menej, lebo niektorým plány skrížili iné udalosti. No čo – deje sa aj také.

Najprv Mirka prešla s nami naše zážitky z cvičení doma, ako sa ohlášajú hormóny a vôbec, aké máme pocity z cvičenia. Moje pocity boli veeeľmi silné a radšej som ich nešla ani rozoberať, lebo všetko sa nakoniec ustálilo a ja som bola opäť šťastnou a pomerne harmonickou bytosťou. Načo to kaziť spomienkami? Ďalšie dievčatá spomínali svoje mohutné pnutia a to, aké problémy vlastne spôsobili svojim blízkym.

Potom sme sa dali do dokončenia zostavy. Úprimne sa priznám aj som mala načítané, že sa bude cvičiť vo sviečke, ale dáko som tomu nevenovala nadmernú pozornosť. Načo aj? Ale teraz išlo vskutku do tuhého.

Uvedomila som si, že hoci celoživotne sviečku milujem a cvičila som ju stovkykrát, ale v poslednom období vzhľadom na svoju fyzičku som to nedávala. Mirka vysvetlila čo a ako a vyzvala nás, aby sme začali. Asi mnohé z nás boli v podobných rozpakoch ako ja, lebo nás láskavo upozornila, aby sme sa nepodceňovali a nebránili si s tým v úspešnom napredovaní v zostave. A mala pravdu. Sviečku som dala „ľavou zadnou". 🙂 Čo ma teda úprimne potešilo. Ale bolo to pomerne náročné cvičenie a postupne som začala „vyhasínať". Ale pozbierala som zvyšok síl, trošku zaťala zuby a docvičila podľa svojich možností.

Potom nasledovala harmonizácia. Pekne v ľahu na chrbáte v uvoľnení – a pracovali sme s vedením energie vľavo – vpravo a hore – dole. Bolo to báječné! Nič lepšie to nemôže vystihnúť – BÁJEČNÉ. Mirka to aj spomínala, že je to zlatý klinec programu. A bol!

Potom sme sa už pomaly rozlúčili a ostáva už len účasť na tej otvorenej hodine, ktorá je ešte súčasťou kurzu. A cvičenie doma. Treba naozaj cvičiť. Cvičiť a cvičiť. Tak ako je to najlepšie pre každú. Žiadny predpis, iba precítenie – že teraz a jednoducho si to UŽÍVAŤ.

Meditačná joga - Výskum